„MALÍ“ ĽUDIA, „MALÉ“ VECI, „MALÉ“ DARY

            Kňaz John Kavanaugh, jezuita a významný profesor na viacerých univerzitách, spomína zo svojho života nasledujúcu udalosť: „Petra som stretol v r. 1975. Prišli sme v jeden deň do komunity Archa v Bangalore v Indii. Archa je spoločenstvo hendikepovaných ľudí, ktoré založil Jean Vanier – vo svete jestvujú tisíce takýchto domovov.
            Peter mal asi štyridsať rokov. Bol postihnutý Downovým syndrómom. Celý život sa oňho starala matka, ktorú však dlhodobo hospitalizovali, a tak Peter musel na čas odísť do Archy. Mimo svojho domova bol prvý raz. Bol vystrašený a utiahnutý.
            Čo sa mňa týkalo, bol som v depresii. Svoj vlastný hendikep - vnútorné sklamanie - som skrýval. Taký kus sveta som precestoval, aby som sa dostal do Indie, urobil si tu 30-dňové duchovné cvičenia a po tom všetkom som zistil, že sa v mojom živote nič nezmenilo. Stále som sa cítil vnútorne neistý i napriek množstvu titulov. Stále nespokojný a vystrašený i napriek tomu, že som mal mnoho snov a z nich veľa splnených. Ani ja, ani Peter sme na tom neboli dobre. Peter to akurát viac dával najavo.
            Peter si prvé týždne nevytváral vzťah k nikomu. No našiel si svoju prácu a nenudil sa. Ľahol si na podlahu dole tvárou, roztiahol ruky a oprel sa bradou o betón. A potom z celej sily fúkal do výklenkov naproti. Odfukoval z nich prach, ktorý sa tam nazbieral počas celého týždňa. Páčilo sa mu to a bol hrdý, že niečím užitočným môže prispieť. Ja som prispieval do komunity tým, že som z času na čas varil a pre jej členov som slúžil omšu. No počas nocí som ležal skľúčený, bez spánku.
            Neviem, či Peter odhalil moju vnútornú úzkosť, moju tajnú, ale pritom naliehavú túžbu z tohto miesta zmiznúť. Neviem, či spoznal, že potrebujem pomoc. Hoci bol pohrúžený do svojho limitovaného sveta, zrejme rozpoznal moju bolesť. Myslím, že rozmýšľal, ako mi pomôcť. A urobil to svojským spôsobom. Jedného dňa, keď som prechádzal krížom cez veľkú miestnosť, ma zrazu ktosi chytil za nohu. Bol to Peter. Ako zvyčajne ležal na podlahe, a keď ma videl prichádzať, schmatol ma jednou rukou za členok. Keď videl, že som sa vydesil, svojou druhou rukou začal mávať v ovzduší, akoby si ju podával s nejakým duchom. Ja som bol ten duch – no iba do chvíle, kým som mu nepodal svoju ruku a my sme sa vzájomne na seba usmiali. Vtedy nastala v mojom živote zmena. Prelom. Chorý Peter mi dal málo, no dosť na to, aby ma to po mesiacoch nekonečnej prázdnoty posunulo vpred.“
            Kňaz John mohol reagovať aj inak: mohol svoju nohu stroho vytiahnuť zo zajatia Petrovej ruky. Alebo to mohol urobiť ešte energickejšie. A znova ísť svojou cestou aj so svojou úzkosťou, ktorú prežíval. No John poznal v Petrovom geste nie otravu, ale spolucítenie a ochotu pomôcť. Tento okamih spustil v ňom lavínu reflexie nad jeho životom i nad jeho očakávaniami a pozdvihol ho z dna, na ktorom sa už dlhšie nachádzal.
            Toto sa často deje i v našom živote. Máme vysoké očakávania, čakáme na „veľkých“ darcov a ich „veľké“ dary. Nepatrných ľudí a ich nesmelé či  „neokrôchané“ dary si nevšimneme, úmyselne ich prehliadame, možno nimi pohŕdame, lebo nekorešpondujú s našimi očakávaniami. A tak ďalej čakáme, slepí voči skutočným darcom, ktorí môžu urobiť náš život šťastným.
            Nie sú malí ľudia ani malé skutky. Môžu byť len malé srdcia a malá láska. V Božích očiach najmenší sa môže stať najväčším.